Details

Pavol Hrusovský

Predseda NR SR

Prekonávanie totalitarizmu

Je mi ctou a potesením hovorit pri tejto prílezitosti na tému, ktorá s odstupom rokov nestratila závaznost.

Prekonávanie dedicstva a dôsledkov diktatúr nebol v Európe dvadsiateho storocia zriedkavý jav, pretoze ani najrôznejsie diktatúry, od autoritárskych cez fasistické az po komunistické neboli výnimocné. V niektorých oblastiach Európy aj v chronologickej bilancii prevazujú rôzne nedemokratické rezimy nad demokratickými - na Slovensku s vysokým skóre 3 : 1 .

Skúsenost je, ze tieto diktatúry napriek mohutnej koncentrácii moci sa casto ukazujú pri váznej historickej skúske ako podlomené a nahnité. Druhá skúsenost je, ze prekonávanie ich dedicstva je dlhodobé a zlozité. Tyranské rezimy sa prejavujú na prvý pohlad najnápadnejsie svojimi represívnymi orgánmi, terorom, permanentnou obcianskou vojnou ktorú vedú proti vlastnému obyvatelstvu, prípadne dobyvacnou vojnou proti susedom. Pri blizsom pohlade islo vsak aj o komplikovanú struktúru, opierajúcu sa o urcité institúcie, o svojráznu ekonomiku, politickú kultúru aj morálku. Preto aj prekonávanie totalitného rezimu sa týka vsetkých týchto jeho stránok.

Totalitarizmus má isté crty, ktoré sú univerzálne. Zároven vsak nesie známky kultúrneho prostredia, v ktorom sa uplatnuje. Preto aj prekonávanie totalitnej minulosti má svoje vseobecné pravidlá ale aj v kazdej krajine svoje zvlástnosti. Tie sú v mnohom urcené aj tým, ako dlho tieto rezimy trvali a ako boli na ktorom poli úspesné.

V strednej a východnej Európe, vlastne takmer v celej kontinentálnej Európe sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch vyskytovali totalitné hnutia. Väcsinou vsak skoncili v kompromisných diktatúrach, ktoré vytvorili istý druh nanúteného poriadku. Ten stratil svoj revolucný náboj a jeho základným cielom sa stalo vlastné zachovanie. Len tam, kde existovali rozsiahle geografické priestory a obrovské masy populácie, bolo mozné vytvorit skutocný totalitný rezim. Tieto podmienky od zaciatku existovali v Rusku. Nacionálno-socialistický rezim v Nemecku predstavoval tiez výrazný extrém ale aj v jeho prípade sa totalitná prax rozvinula do svojich známych rozmerov a intenzity az potom, ako sa v dôsledku dobyvacnej vojny otvorili rozsiahle priestory na východe Európy. Az potom bolo skutocne mozné pristúpit k realizácii plánov masového teroru a vyhladzovania, masovej mobilizácie a skutocného sociálneho inzinierstva. Toto musíme mat na vedomí, aby sme lepsie chápali, preco dostávali diktátorské rezimy v nasej pomerne malej krajine zdanlivo umiernený charakter a preco je ich hodnotenie casto tak nejednoznacné, ze je niekedy tazko rozlísit kritikov od obhajcov.

Na Slovensku boli pri moci nedemokratické rezimy viac ako 40 rokov, od Mníchovskej zrady v jeseni 1938. Mali rôznu podobu: od autoritatívnej diktatúry s fasistickými prvkami cez vojnu, cez tzv. „riadenú“ alebo „ludovú demokraciu“ v rokoch 1945 az 1948, az po rôzne stádia komunistickej diktatúry - do roku 1989. Je to zivot niekolkých generácií. Rezimy boli rôzne, ale bola tu aj istá kontinuita, odovzdávali si ako stafetu niektoré prvky, ktoré sa tým stávali úcinnejsie a hlbsie zakorenené.

Mozno uviest rôzne príklady. Likvidácia súkromného vlastníctva, ako nevyhnutnej podmienky individuálnych slobôd zacala uz cez vojnu násilným vyvlastnovaním, arizáciou, posilnením role státu. Povojnová „ludová demokracia“ pokracovala vyvlastnovaním Nemcov, Madarov, zahranicných a velkých podnikatelov. Komunistický rezim tento princíp iba rozsíril a zradikalizoval. Základným nástrojom manipulácie a degradácie obcana na púheho obyvatela bola potom kontrola základov jeho existencie na vsetkých stádiách zivotného cyklu. Narodil sa v státnej pôrodnici, chodil do státnej skoly, pracoval v státnom podniku. Nemal moznost legálne sa zapojit do akejkolvek spontánnej cinnosti mimo státom kontrolovaných organizácií. Liecil sa v státnej nemocnici, osamelý koncil v státnom starobinci a bol pochovaný státnym pohrebným ústavom.

To vsetko bolo riadené jednou stranou odvolávajúcou sa na jedinú platnú ideológiu. Dosiahnut to v krajine ako Slovensko, ktoré napriek istým specifikám disponovalo tradíciou pluralitnej spolocnosti, parlamentnej demokracie a slobody vierovyznania, nebolo lahké. Brutálne presadzovanie komunistickej diktatúry nadväzovalo na radikalizmus predchádzajúcich nedemokratických rezimov, na odmietanie politickej a názorovej plurality, na antikapitalistický resentiment, ktorý casto dostával podobu antisemitizmu. Radikalizmus bol podoprený dalsím neblahým dedicstvom protidemokratických rezimov - princípom kolektívnej viny. Bol uplatnený roku 1938 proti Cechom, potom proti Zidom, po skoncení vojny proti Nemcom a Madarom, po roku 1948 proti „burzoázii“, „kulakom“ , a selektívnejsie proti rezimu momentálne najnepohodlnejsím skupinám – oznaceným ako „burzoázni nacionalisti“, „kozmopoliti“, „sionisti“, a samozrejme proti cirkvám. Komunistická moc musela cirkvi prenasledovat. Samotná ich existencia vrhá tien pochybností na pravdu totalitného ucenia, ktoré je samo exkluzívnym nábozenstvom. A takéto nábozenstvo, ktoré vkladá nádej spásy do totálnej spolocenskej reorganizácie, nemôze strpiet oponentov. Najmä tých, ktorí ucia o potrebe trpezlivosti s nedokonalostou tohto sveta, o reálnosti hriechu a nasej ludskej nedostatocnosti, o potrebe pokory a potrebe sebazdokonalovania; namiesto toho aby nás podporovali v snahe neustále revolucne „vylepsovat“ okolitý svet a prevracat na ruby akýkolvek etablovaný poriadok.

Násilnost diktatúr, nemorálny princíp kolektívnej viny, ekonomická a existencná závislost na státe, ideologická indoktrinácia, likvidácia nábozenstva a spontánnych spolocenských zväzkov v zivote niekolkých generácií zanechali významné stopy na politickej kultúre. Tieto stopy nemôzu jednoducho zmiznút pádom svojho pôvodcu – konkrétneho rezimu. Prejavujú sa v zmensenej iniciatívnosti, spoliehaní na riesenia „zhora“, prehnanej viere v blahosklonnú moc státu, vo vsemocnost politiky, ktorá sa neraz chápe ako vseliek na rôzne bolesti ludského údelu. Ak tento vseliek zlyhá, sklamanie sa obracia proti politike vôbec a realizuje sa v nejakej dalsej forme radikalizmu.

Prekonávanie tohto dedicstva sa ukazuje ako ovela dlhodobejsie, nez jednorazové ustanovenie slobodných volieb, nezávislých súdov ci vyhlásenie trhových reforiem. Jedným z problémov tempa prekonávania totalitného dedicstva, problémom, ktorý ostáva casto akosi bokom, je prostredie, v ktorom sa vsetko odohráva. Toto prostredie je urcované kultúrne a historicky. Dalej existujú momenty geopolitické, velmi dôlezité sú aj ekonomické struktúry a postoje.

Nie vzdy a nie vsetci mimo postihnutého priestoru si jasne uvedomujú, ze pád totalitných rezimov bol vo väcsine postkomunistických krajín spojený s tazkou strukturálnou hospodárskou krízou; nevyhla sa jej dokonca ani silne podporovaná NDR. Hlbka a dlzka tejto krízy v mnohom záviseli od predchádzajúceho vývoja ekonomiky. Slovenské hospodárstvo v rámci Ceskoslovenska bolo súcastou sovietskeho bloku. Na rozdiel napríklad od Polska a Madarska tu bolo státne riadenie komplexnejsie a po roku 1968 akékolvek reformy tabuizované. Sok z pádu rezimu v roku 1989 bol na Slovensku znásobený charakterom jeho priemyslu. Jeho velká cast bola specializovaná na dodávky výlucne pre sovietsky a východoeurópsky trh spotrebných tovarov - obuvi, nábytku, odevov, skla, ale aj gulickových lozísk, stavebných, obrábacích a textilných strojov, telefónnych ústrední a podobne. V období studenej vojny bola z Ciech na Slovensko prestahovaná a dalej rozsírená zbrojárska výroba. Tá presiahla v osemdesiatych rokoch 10 % slovenskej priemyselnej výroby - s dalsími väzbami na hutníctvo, výrobu komponentov, elektrotechniky a podobne. To comu sa v západnej tlaci bezne hovorilo „ceské tanky“ boli v skutocnosti väcsinou tanky vyrobené na Slovensku. Ceskoslovenská armáda mala uz viac tankov ako Francúzsko, nez Varsavská zmluva obmedzila zbrojenie na základe medzinárodných zmlúv a odpadli najväcsí odberatelia: Sýria, Líbia, Irán a dalsí. Spolu s tým pôsobil rozpad sovietskeho trhu. Krach zbrojárskej výroby postihol celé rozsiahle regióny. Slovenská priemyselná výroba klesla do roku 1993 o 32 %, polnohospodárska o vyse 30%, stavebníctvo o polovicu a reálne mzdy o 28 %. Nezamestnanost sa postupne vysplhala skoro na 20 %. Kríza to bola dlhsia a hlbsia, ako v tridsiatych rokoch. Zvlást tazklo postihla kraje vzdialenejsie od západných trhov aj tazsie prispôsobivé a málo kvalifikované vrstvy, najmä Rómov. Prekonávanie tejto krízy po celé desatrocie ovplyvnovalo spôsob a tempo prekonávania zvrhnutej totalitnej diktatúry. Tazké postavenie velkej casti obyvatelstva vrhalo neustále dlhý tien na novobudovanú demokraciu a mladý stát.

Kríza, ktorá sa iba postupne prekonávala, ozivovala uz známe javy: radikalizmus, vieru vo vsemohúcnost státu alebo jedného silného cloveka, ktorý vsetko „zariadi“. „Meciarizmus“, porazený roku 1998 sa politicky opieral práve o tieto hlboko zakorenené negatívne polozky politickej kultúry, tiez o tendenciu uzatvárat sa do seba a vieru v spasitelné, okamzité a radikálne riesenia.

Ak porovnáme situáciu na Slovensku so situáciou v Cechách, vyvstáva v súvislosti s ekonomickým rozmerom aj rozmer kultúrny. Slovenskú spolocnost mozno zjednodusene charakterizovat ako viac vidiecku, polnohospodársku, s výraznejsou úlohou osobných, rodinných zväzkov. V Cechách sa konfrontácia medzi totalitarizmom a silami odporu proti nemu uskutocnovala viac ideologicky, neosobne, svojim spôsobom radikálnejsie, nez na Slovensku. Na Slovensku sa súperenie medzi komunistickou mocou a inými spolocenskými a politickými elementmi uskutocnovalo casto po línii osobných zväzkov, ci sporov. Disidentom bola otvorená moznost pokánia, v prípade, ze pristúpili na túto hru v rámci rôznych „kamarádsaftov“. V prípade, ze sa odmietali podvolit, namiesto otvoreného teroru nastupovala skôr osobná izolácia v malom spolocenskom kruhu. Rezignácia bola pre mnohých najdostupnejsím druhom „odporu“. Tento popis sa týka predovsetkým obdobia „normalizácie“, teda obdobia po roku 1968, a nie radikálneho teroru v case stalinizmu. Kultúrne vzorce jednako pôsobili aj predtým a pôsobia aj dnes. To malo po páde komunizmu za následok prinajmensom cast sporov a nedorozumení medzi slovenskou a ceskou castou spolocného státu, ktoré casto prerastali aj do nedorozumení v samotných kruhoch bývalých disidentov, hoci títo donedávna vystupovali jednotne voci komunistickému rezimu. Nepriatel sa – aspon ciastocne – stratil zo scény a do popredia sa automaticky vynorili starsie kultúrne vzorce, v procese, ktorý, ako vieme, vyústil az do rozpadu spolocného státu.

Nastastie existujú aj pozitívnejsie prvky slovenskej politickej kultúry, ktoré umoznujú a ulahcujú prekonávanie dedicstva diktatúr. Nie sú ako ekonomika meratelné percentami a grafmi, ale reálne jestvujú a kazdý politik, ktorý ich ignoroval, mohol síce uspiet, ale len krátkodobo.

Je to napríklad silné povedomie príslusnosti k Európe - historicky, kultúrne, hospodársky, spôsobom zivota, miestom nábozenstva v zivote cloveka aj spolocnosti. Komunistický rezim mohol postavit neprekonatelné ploty na hraniciach, rusit vysielanie rozhlasu, cenzurovat postu, habat zásielky kníh a casopisov, ale izolácia od kultúrneho a politického diania na západ od Slovenska nebola nikdy totálna: o vsetkom dôlezitom sa vedelo, o vsetkom dôlezitom sa diskutovalo. Zahranicný obchod bol rukolapným meradlom neúspechov komunistického ekonomického experimentu. Uskutocnenie totalitného ideálu narázalo na odpor nielen jednotlivcov, ale celých skupín obyvatelstva. Boli to napríklad tí, ktorí boli postihnutí uz v prvých stádiách diktatúry vyvlastnením, vystahovaním z velkých miest; desattisíce rolníkov, trestaných a sikanovaných v období zdruzstevnovania. Boli to pocetní nábozensky veriaci, ktorých obcianske práva, uznávané formálne aj komunistickou ústavou boli potlácané, obchádzané a spochybnované. Boli to nositelia tradície politického pluralizmu, parlamentnej demokracie, jednak pamätníci, ale aj príslusníci mladej generácie, inspirovanej kultúrne prítazlivejsími západnými modelmi.

Ako sme si uz naznacili, slovenská spolocnost sa v predvecer pádu totalitného rezimu nedelila v zhode s komunistickou doktrínou iba na dve výrazne oddelené casti: na aktívnych stúpencov rezimu a jeho aktívnych odporcov. Velká cast spolocnosti patrila do akejsi „sedej zóny“ – kategórie ludí, ktorí mali voci rezimu istý odstup, plnili voci nemu formálne povinnosti, ale inak boli k nemu prinajlepsom lahostajní. Vládnúca komunistická strana po roku 1968 definitívne stratila akýkolvek kredit morálnej a národnej sily a stala sa celkom ocividným kolaborantom. Po strate sovietskej priamej podpory bol jej pád nevyhnutný. Demokratický prevrat mal nakoniec podobu toho, comu niektorí politológovia hovoria „negociovaná tranzícia“ - postupný odsun komunistov od monopolu moci. Jedným z dôsledkov bolo, ze moment prevratu je jasný mozno v historiografii, azda aj v existujúcich institúciách, ale nie v politickej kultúre.

„Negociovaná tranzícia“ spôsob prechodu nesporne ulahcila a zbavila ho rizika násilia. Súcasne ale zatazila prekonávanie rezimu mnohými hypotékami. Umoznila komunistickú infiltráciu státnej správy a politických strán, umoznila bývalým komunistickým elitám zaujat významné pozície pri privatizácii státneho majetku. Ak sa niekto domnieva, ze to bola istá záruka proti tomu, aby zneuzili svoj vplyv na podporu návratu k predchádzajúcemu politickému systému a vlastníckym vztahom, má pravdu. Ale pravda je aj to, ze je to brzdou presadzovania standardného ekonomického a politického prostredia. To je dôlezité. Politický spor - totalita verzus demokracia, riadená státna ekonomika verzus trhové hospodárstvo - bol na Slovensku uz dávnejsie vybojovaný. Problém lezí inde: aká demokracia, aké trhové hospodárstvo, aké nástroje proti korupcii, nezamestnanosti, hrozbám bezpecnosti, korupcii súdov a pod.

Jedným z najzhubnejsích dôsledkov totalitných diktatúr je, ze znemoznujú sformovanie ucelených koncepcií a programov demokratizácie. Prílis vela síl a obetí sa vydáva na odmietanie toho, co diktatúra vnucuje ako povinné a záväzné. Den po demokratickom prevrate sa vzory stastnejsích a úspesnejsích susedov zdajú jednoduché, lahko a univerzálne pouzitelné. O dalsí den uz sa ale pozná, ze platia skôr ako inspirácia, ako nádej, hovoriaca: ak sa to podarilo iným, preco by sa nemalo nám? Z abstraktných pocitov sa ale este skutocný program nezrodí.

Historicky overenou crtou slovenskej politickej kultúry je dlhodobé smerovanie ku konsenzu, obrusovanie radikálnych hrán. Najoblúbenejsí smer nie je ani celkom vpravo ani vlavo, dopredu ani dozadu, ale stred. Vzdy, ked tu boli dlhsie periódy pokojnejsieho vývoja, sa to prejavilo. V Uhorsku pred prvou svetovou vojnou Slováci usilovali o rovnoprávnost vo vnútri státu, az ocividný neúspech ich snáh ich primäl k odtrhnutiu a v ytvoreniu spolocného státu s Cechmi. V medzivojnovom období, v case nástupu autoritatívnych diktatúr od Baltického mora az po strednú Európu si Slovensko udrzalo parlamentnú demokraciu s vyvázeným politickým spektrom, ktorú znicil az Hitler a Mníchovská zmluva. Po vojne dalo Slovensko vo volbách v roku 1946 vyse 60 % hlasov Demokratickej strane. Az tlak zvonka dosadil k moci komunistov. Aj Dubcekov socializmus s ludskou tvárou bol akýmsi pokusom o návrat k umiernenosti. Radikalizmy sprava aj zlava, diktatúry rôznych druhov prichádzali k moci na Slovensku síce nie bez úcasti domácich prívrzencov a pomocníkov, ale vzdy za výdatnej pomoci a tlaku vonkajsích rezisérov. Zaujímavé je v tejto chvíli najmä to, ze aj ich prekonávanie sa vzdy konalo podobne: síce aj zo vnútra, z domácich zdrojov a za domácich obetí, ale nie bez zahranicnej pomoci. Bez porázky Hitlera by nebola mohla skrsnút ani tá krátka a, zial, klamlivá nádej na obnovu demokracie po roku 1945. Bez vítazstva Západu v studenej vojne nebola predstavitelná tá historická sanca, ktorú dostalo Slovensko v roku 1989 a ktorú (dúfajme, ze s vyhliadkami na dlhodobý úspech) realizuje dnes.

Slovenskej spolocnosti je teda vlastný istý druh „kultúrneho konzervativizmu“, ktorý môzeme chápat pozitívne a jednako nemôzeme prehliadnut jeho riziká. Predovsetkým, tento konzervativizmus je nereflektovaný. Má skôr charakter akejsi podvedomej zotrvacnosti správania podla urcitých schém a chýba mu jasná vízia do budúcnosti. Nase kultúrne specifiká pritom dnes stoja pred výzvami, ktoré sú mozno váznejsie, nez kedykolvek predtým. Ako sme si uz objasnili, zotrvacne odovzdávané vzorce spolocenského správania obsahujú aj dedicstvo dlhých desatrocí neslobody. Urcitá crta provincnosti u ludí, ktorí si zvykli, ze sa o nich rozhoduje bez nich a z iných miest spôsobuje, ze slovenská spolocnost dodnes, napriek svojej svojprávnosti este stále vykazuje sklon nepokladat sa za pána svojho osudu. Vo vztahu k vyspelejsím západným demokraciám pretrváva a dokonca rastie resentiment slabých a neúspesných. Schéma je nasledovná: Sme malí, slabí, nevlastníme bohatstvo, co je dôkazom o nasej cnosti. Bohatstvo a úspech iných je zase dôkazom o tom, ze sa iste dopustili nejakých nekalých machinácií. Súcastou toho je aj neurcitá nostalgia po dobe komunizmu, pricom s odstupom casu ustupujú zlé spomienky a do popredia sa dostáva len to, co pripomína zivot vo veku detskej nevinnosti. Výsledkom je aj odmietanie „standardných“ politických strán a nekritické prijímanie rôznych módnych alternatív – narýchlo zostavených, údajne „pragmatických“, ci „neideologických“ politických subjektov s extravagantnými jednoslabicnými názvami. Tie vychádzajú v ústrety zakorenenej túzbe po konsenze v strede politického spektra. „Stred“ je vsak aj odvekým útociskom ludí, ktorí nemajú názor, ale majú záujmy. A nevyhnutnostou je potom dalsie sklamanie ocakávaní a potenciálne: dalsí vzostup radikalizmu, ktorý vzdy rastie z pôdy rozcarovania.

Súvislost medzi radikalizmom a dezilúziou je nesmierne dôlezitá pre pochopenie toho, ako fungujú totalitné programy a preco sa v dvadsiatom storocí stali takými zvodnými.

Prejdem tým k záveru. Napriek tomu, ze dnes hovorím predovsetkým o prekonávaní dedicstva totalitarizmu v nasej vlasti, nedá mi, aby som na záver neupriamil pohlad na sirsí kontext.

Totalitarizmus svojho casu rozpútal druhú svetovú vojnu. Totalitné hnutia mali v programe totálne ovládnutie sveta. Aj studená vojna (niekedy oznacovaná za ekvivalent tretej svetovej vojny) bola – hoci je to vyjadrené zjednodusene – zalozená na konfrontácii totalitarizmu s liberálnou demokraciou. Totalitarizmus je teda jav globálny a bez tohto rozmeru nepochopíme ani jeho neblahé pôsobenie v nasej malej casti sveta.

Sovietsky aj nacistický totalitarizmus ako celok patria do minulosti, hoci tak ako kazdý historický systém majú svoje pozostatky. Co vsak predovsetkým zostáva, sú podmienky, z ktorých totalitarizmus kedysi vyrástol. Dnesný svet sa znepokojivo podobá na Európu v case, ked sa totalitné hnutia zacali hlásit o slovo, hoci len málokto predvídal, k akým koncom vývoj dospeje.

Priepast medzi chudobnými a bohatými státmi sveta sa v posledných dekádach nezmensila, ale prehlbila. Dá sa ocakávat, ze sa bude prehlbovat nenávist chudobných a neúspesných voci bohatým a úspesným Zdá sa, ze sa prehlbuje aj arogancia bohatých a silných voci chudobným a slabým. V medzinárodnej politike sa znova tlacia do popredia zjednodusené heslá namiesto argumentov. Dorozumenie sa tak stáva tazsím, mier menej istým. Pokusenie siahat po násilí môze byt stále silnejsie. Proces nazvaný „globalizácia“ budí u mnohých ludí na rôznych miestach zemegule pocit, ze prestávajú kontrolovat svoj osud a stávajú sa hrackou neosobných zákonov vývoja. Výsledkom je okrem iného mnoziaca sa viera v rôzne zlovestné a tajomné medzinárodné sprisahania. Nárast radikalizmu v sebe zahrna aj jav medzinárodného terorizmu v novej globalizovanej podobe. A nie je náhoda, ze terorizmus sa inspiruje ideológiami, ktoré majú zretelné totalitné crty – snaha o privodenie radikálnej zmeny, nenávist voci zavedenému poriadku, fanatizmus, propaganda, revolucionárska „morálka“.

A tak ako vzdy, je mnoho tých, ktorí od jasných hrozieb odvracajú zrak.

Ak preto hovoríme o prekonávaní totalitného dedicstva u nás, musíme uvazovat aj prekonaní jeho pozostatkov na svetovej scéne a tiez predvídat a celit mozným dôsledkom podobných tendencií v záujme budúcnosti. To nie je velikásstvo malého národa. To je nevyhnutnost a výraz spolocnej zodpovednosti. Nasa vlastná historická skúsenost nás nabáda k bdelosti. Dostáva novú naliehavost v case, ked nasa krajina realizuje dva strategické ciele nasej zahranicnej a bezpecnostnej politiky, co zároven znamená podiel na zodpovednosti sirsieho spolocenstva. Dostojme teda tejto výzve. Pretoze, ako sa uz mnohokrát povedalo, ten kto zabúda na svoju históriu, je odsúdený k tomu, aby ju opakoval.

Prednáska odznela na kolokviu Konrad-Adenauer-Stiftung pri prílezitosti 50. výrocia júnového povstania v NDR v Bratislave 16. júna 2003.

__