29.3.2013 Sviečková manifestácia v Bratislave| Tempi.it

www.tempi.it/blog/la-storia-della-nostra-liberta-quarantanni-di-comunismo-non-hanno-devastato-la-chiesa-slovacca

Príbeh našej slobody. Štyridsať rokov komunizmu nezničilo cirkev na Slovensku.

2 8. marec , 2 0 1 3, Angelo Bonaguro

V Bratislave sa skončili oslavy 25. výročia Sviečkovej manifestácie, počas ktorej sa v marci ´88 stretlo niekoľko tisíc ľudí na námestí pred divadlom a žiadali náboženskú slobodu, vymenovanie biskupov a dodržiavanie ľudských práv. Posledná požiadavka, ktorú vtedajšia komunistická vrchnosť považovala za politickú, bola v skutočnosti znakom dozrievania zodpovednosti veriacich, povedal raz páter Jukl, jeden z organizátorov. “Veď nám kresťanom ležala na srdci aj spoločnosť, v ktorej sme žili, lebo sloboda je nedeliteľná. ” Sviečková manifestácia bola úplne pokojnou demonštráciou, počas ktorej sa ľudia so zapálenými sviečkami v rukách modlili ruženec. Manifestácia však bola brutálne rozohnaná políciou.

Príbeh našej slobody, to je motto celotýždňového programu, do ktorého organizátori Nadácia Konrada Adenauera, Fórum kresťanských inštitúcií a ďalší zapojili svedkov vtedajších udalostí, vedeckých pracovníkov a mladých ľudí. Obsahom programu bolo premietanie krátkych dokumentov o protináboženských perzekúciách, hudobný festival v Starej tržnici, konferencia v Primaciálnom paláci a svätá omša s procesiou na čele s arcibiskupom Zvolenským, ktorej vyvrcholením bola spoločná modlitba, ako pred 25. rokmi.

Po tieto dni nás sprevádzal neúnavný František Neupauer, riaditeľ Múzea komunizmu a my sme vnímali, že sa stávame svedkami tej prozreteľnostnej cesty, na začiatku ktorej boli osobnosti z čias Sviečkovej manifestácie a dnes v nej pokračuje nová aktívna generácia. Títo noví aktivisti objavili výnimočné bohatstvo nenápadných hrdinov a chcú sa oň podeliť so všetkými. Bolo to zjavné, keď sme sledovali, ako kvoli nám - hosťom z Talianska - František s veľkou nehou usádzal na stoličku staručkého Silva Krčméryho, dnes invalida pripútaného na lôžko, ktorý bol v minulosti jednou z najvýznamnejších vedúcich osobností tajnej slovenskej cirkvi. A rovnako jasné to bolo aj počas rozhovoru a večere so študentmi Kolégia Antona Neuwirtha, medzi ktorými boli v ten večer aj niekoľkí Američania. Megan, Sarah a ostatní chceli vedieť nielen to, ako sa v tých časoch žilo, ale chceli zistiť, aké stopy zanechali roky komunizmu v mysliach ľudí. A tak nás prinútili, aby sme sa aj s našimi slovenskými priateľmi znova zamysleli, aká bola tá nedávna minulosť.

Samozrejme, že situácia nie je vo všetkom taká ružová. Každopádne, desiatky ľudí čakajúcich v rade na veľkonočnú spoveď sú predsa len znamením, že štyridsať rokov komunizmu nezničilo úplne ľudského ducha. Ďalšie znamenie sme vnímali, keď sme prišli na večernú omšu do študentského domova v Slávičom údolí, neďaleko cintorína, na ktorom sú pochované osobnosti, ktoré tvorili dejiny tejto krajiny – slávne osobnosti, ako Dubček, i menej slávne, ale rovnako významné, ako otec Jukl. Internátna kaplnka bola preplnená a hoci veriaci študenti predstavujú v mase 7000 študentov len tvorivú menšinu, predsa sú znamením, že je tu plodné misijné územie, ktoré treba ešte naplno objaviť.

Oslavy Sviečkovej manifestácie neboli len nudnou spomienkovou slávnosťou, to sme pochopili aj počas a rovnako aj po oficiálnej časti v Primaciálnom paláci, kde vystúpili niektoré hlavné postavy roku ´88 a tiež medzi inými aj kresťanskodemokratický politik Figeľ, biskup Haľko a riaditeľ Nadácie Konrada Adenauera Böhler. Stretli sme ich potom znova na námestí, počas procesie a modlitby ruženca, v ten zasnežený a veterný podvečer. V rukách držali sviečky, ktoré účastníkom rozdávali mladučkí dobrovoľníci jednotne oblečení v modrých vetrovkách. Modrá farba nebola náhodná. V ten 25. marec ´88 znel v policajných vysielačkách príkaz zastaviť tú ženu v modrom. Keď zabudneme na mystiku a počúvame tie slová, ešte aj dnes nám behá mráz po chrbte...

A potom nasledovala teplá čokoláda s ľuďmi z Nádacie Konrada Adenauera (s Gabi, Böhlerom, Robertom) a neskôr stretnutie v dome Quo vadis. Znova tu vidíme mladých v modrom. Sedia okolo nášho Františka N., ktorý im rozpráva o svojej podivuhodnej ceste do Číny. Dom Quo vadis v úplnom centre mesta vytvorili z bývalého kníhkupectva Ruská kniha, z ktorého sa kedysi šírila podradná sovietska ideológia, a dnes je to miesto živých stretnutí mladých katolíkov. Má len jednu chybu – nedostanete tu nijaké pivo, iba nealko a čaj!

Kto dnes hovorí, že časy sa zmenili a chce odsunúť do starého železa svedkov vtedajšej doby, ten trpí rovnakou krátkozrakou domýšľavosťou, akou trpeli tí, čo v ´48 chceli začať s tabulou rasa, vymazať minulosť a vysporiadať sa s “prežitkami minulej doby“. A napokon sa ocitli zoči-voči trojtisícovému davu modliacemu sa na námestí.

“Vodné delá zahasili vtedy sviece – povedal monsignor Haľko – ale nedokázali uhasiť túžby, ktoré mali ľudia na námestí vo svojich srdciach”.