Details

Kresťanský pohľad na judaizmus

Úvod

O teologickom vzťahu medzi judaizmom a kresťanstvom sa nehovorí veľa. V našich kostoloch počas kázní počuť len málo alebo nič o židovskom pôvode našej viery. Aj ja, ako katolícky kňaz som dlhé roky prehliadal tento základný aspekt našej viery. Až počas môjho pobytu vo Svätej zemi som pochopil, nakoľko Židovská je naša viera a aké dôležité je, aby sme my kresťania rozumeli, v čom spočívajú naše židovské korene a aký veľký význam má pochopenie nášho teologického vzťahu so židovským národom.

Vyrástol som v malej dedine v Holandsku a moji rodičia nám deťom rozprávali o tom, aká hrozná, a predsa aj istým spôsobom fascinujúca bola Druhá svetová vojna. Rozprávali nám o tichej invázii Nemcov, ktorí sa zrazu objavili v našej dedine na hranici s Nemeckom a o bombardovaní spojencov na konci vojny. V škole sme sa na hodinách dejepisu veľa učili o tejto vojne, ktorá bola taká dôležitá ale aj zničujúca pre našu krajinu. V takýchto súvislostiach sme čítali aj známy Denník Anny Frankovej, židovského dievčaťa, ktoré sa spolu so svojimi rodičmi a niekoľkými známymi ukrývalo v jednom dome v centre Amsterdamu. Prenasledovanie Židov, pri ktorom bolo odvlečených do koncentračných táborov viac ako stotisíc osôb, ktoré sa nikdy nevrátili, je tou najtemnejšou stránkou novodobých holandských dejín. Často sa o týchto veciach u nás rozprávalo. Pre mňa bolo toto prenasledovanie Židov niečím, čo som nedokázal pochopiť. Bolo to tajomstvo zla, ktorému som ako malý chlapec nemohol rozumieť. Moja mama mi preto raz porozprávala o svojej osobnej, hoci aj malej skúsenosti s prenasledovaním Židov. Rozprávala mi, že keď mala šesť – sedem rokov, chodila spolu s mojím starým otcom kedy-tedy na návštevu do akéhosi domu v našej dedine. Môj starý otec niesol vždy v jednej ruke veľkú tašku plnú potravín a druhou rukou viedol mamu. Dom, do ktorého chodili, bol tmavý, vždy na ňom boli zatiahnuté závesy. Moja mama vtedy nerozumela, prečo títo ľudia nikdy neodkryli okná. V tmavom dome býval muž so ženou a troma synmi. Pani domu dala mojej mame zakaždým koláč a po piatich minútach sa návšteva skončila a mama so starým otcom sa ocitli na dennom svetle. Môj starý otec vysvetľoval mame, že pani je chorá a neznáša slnečné svetlo. Preto vraj nemohli odhrnúť závesy na oknách. Až na konci vojny sa mama dozvedela, že táto rodina sa volala Levi. Bola to nemecká židovská rodina, ktorú napokon v roku 1943 odhalili nacisti a deportovali. Ich mená sú dnes v našej dedine na zozname padlých v Druhej svetovej vojne.

Kvôli tejto osobnej skúsenosti mojej mamy, ale aj vďaka výchove v našej škole sa vo mne prebudila hlboká sympatia k židovskému národu. Hoci som sa v detstve nikdy nestretol so Židmi, predsa ma od malička očaril tento národ, taký prenasledovaný a trpiaci pre dôvody, ktorým som nemohol rozumieť. Keď som bol potom neskôr menovaný za tajomníka na nunciatúre vo Svätej zemi, bol to pre mňa ako splnený sen, ako nečakaná milosť. Zaiste, bola to milosť predovšetkým preto, lebo Izrael je Sväté zem, zem nášho Pána Ježiša Krista. Bola to však milosť aj preto, lebo vďaka tomuto menovaniu som mal príležitosť prežívať v tesnej blízkosti židovského národa moju solidaritu s ním.

Môj pobyt vo Svätej zemi sa časovo prekrýval s najhorším obdobím Druhej intifády. V krajine bolo množstvo atentátov a medzi ľuďmi bolo cítiť obavy z toho, že vláda stratila kontrolu nad situáciou. V tých časoch neprichádzali do Jeruzalema nijakí pútnici. Ulice v meste boli opustené. A v týchto dňoch som často chodil do Chrámu Božieho hrobu. Boží hrob bol skutočne prázdny. Nebol tam nikto. Tak som sa však ja mohol modliť v tichosti vedľa hrobu, tak, ako to robila Marta a Mária mnoho storočí predo mnou. Tam pri Božom hrobe som zažil hlbokú skúsenosť Kristovej prítomnosti. Ukázal sa mi ako Žid. Zaiste som z mojich teologických štúdií vedel, že Ježiš bol Žid, ale teraz sa moje racionálne poznanie premenilo na poznanie existenciálne. Ježiš sa narodil zo ženy, narodil sa pod Zákonom, hovorí svätý Pavol. Kristus sa nikdy nevzdialil od židovskej viery, narodil sa ako Žid a zomrel ako Žid. Zomrel síce ako heretik, iste, a predsa ako žid.

Shoa – počiatok nového dialógu medzi judaizmom a kresťanstvom

Rozprávať o teologickom vzťahu medzi judaizmom a kresťanstvom je veľmi delikátne. Po Osvienčime, holokauste, ale aj po špecifických dejinách prvého Slovenského štátu nie je ľahké hovoriť o vzťahu Cirkvi k judaizmu. Na druhej strane je potrebné hovoriť o tomto vzťahu, lebo všetkým je jasné, že holokaust zmenil náš pohľad na ľudstvo, na židovský národ a na kresťanstvo. Židovský filozof Fackenheim povedal: „Útok, s akým zasiahli noví pohania (hovoríme o nacistoch) obe naše viery, židovskú a kresťanskú, musel spôsobiť, že to, čo ich počas dvoch tisícročí delilo, nech už to bolo čokoľvek, muselo nevyhnutne skončiť. Musela vzniknúť nová židovsko-kresťanská skutočnosť, nové puto medzi dvoma zmluvami.“1 V roku 1994 povedal vtedajší kardinál Ratzinger o holokauste: „Zo všetkých súčasných úvah o vzťahoch medzi Židmi a kresťanmi musí byť zrejmé, že to, čo sa stalo v Osvienčime sa už nikdy nesmie zopakovať.“2 Každý dialóg medzi judaizmom a kresťanstvom sa musí začať spomienkou na shoah, ako je to správne uvedené v dokumente Komisie pre náboženské vzťahy s judaizmom z roku 1998. Hovorí sa tu: Skutočnosť, že shoah sa odohrala v Európe, to jest v krajinách s dlhotrvajúcou kresťanskou civilizáciou, nás stavia pred otázku, aký je vzťah medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči Židom počas dlhých stáročí“ (paragraf 2).

Na medzinárodnom sympóziu na Gregoriánskej univerzite v Ríme sa už spomínaný Fackenheim vyjadril aj takto: „Holokaust bol útokom na zmluvu s Abrahámom. Bola to jediná skutočne radikálna agresia, aká kedy jestvovala... Čo však znamená zaútočiť na zmluvu s Abrahámom, ktorá predstavuje základný východiskový bod celých dejín spásy? A čo znamená hrozba, že sa tieto dejiny navždy skončia? Také niečo nemá v dejinách obdobu a teológia na to nebola pripravená. Ale či Boh Abrahámov nie je aj Bohom kresťanov? A či Izmael (u mohamedánov) nie je synom patriarchu? Útok nacistov na Židov bol skúškou aj pre nich, pre kresťanov a mohamedánov, ale oni ju ako takú nerozpoznali a opustili Židov.“3. To, čo sa Fackenheim snaží vysvetliť, je myšlienka o aqedat Yutzhaq, o Izákovom spútaní typická pre judaizmus. Podľa nej v Osvienčime neboli zachránené milióny mladých Izákov, lebo „ich mladší bratia“ – kresťania a mohamedáni – nezasiahli / neoslobodili od pút. Riskovali tak, že vyhynie olivovník, na ktorý boli sami zaštepení. Túto Fackenheimovu myšlienku neskôr prevzal pápež Benedikt šestnásty (XVI.), ktorý počas svojej historickej návštevy v koncentračnom tábore Birkenau povedal: „Títo násilní zločinci chceli v podstate vyhubením tohto národa zabiť Boha, ktorý povolal Abraháma... Ak je tento národ už len svojou existenciou svedectvom o Bohu, ktorý sa prihovoril človeku a ujal sa ho, potom mal byť tento Boh konečne mŕtvy a jedine človeku mala prináležať vláda. Zničenie Izraela, shoa, malo napokon zničiť korene, z ktorých vyrastá aj kresťanská viera...“4

Shoa prinútila kresťanov, aby sa znova zaoberali svojím postojom k judaizmu a úlohou Židov v kresťanskej ekonómii zjavenia a spásy a aby v novej perspektíve znova interpretovali Sväté písma zdedené zo židovskej tradície.

Nejde nám však o to, aby sme tu rozvíjali teológiu Shoa či špecifickú kresťanskú teológiu o židovstve. Myslím, že naša úvaha má siahať ďalej. Uvažovanie o shoa ukázalo, že musíme podstatne zmeniť náš spôsob, akým „robíme teológiu.“ Musíme sa zamyslieť nad koreňmi našej kresťanskej identity, nad koreňmi, ktoré sú židovské.

Dejiny antisemitizmu v kresťanskom svete

Mnohí z nás poznajú obraz, ktorý predstavuje vzťah medzi judaizmom a kresťanstvom, ako si ho Cirkev predstavovala v minulých storočiach. Je to obraz, ktorý zdobí mnohé stredoveké katedrály a sú na ňom zobrazené Cirkev a synagóga. Na jednej strane je vyobrazená synagóga ako vysilená žena s páskou na očiach, vyjadrujúcou slepotu voči mesiášovi, ktorého nechce spoznať. Na druhej strane toho istého portálu stojí Cirkev ako triumfujúca žena, ktorá sa dvíha dovysoka a tak vyjadruje svoje víťazstvo nad synagógou. Už počnúc tretím storočím po Kristovi Cirkev považovala židovstvo za porazené a božie vyvolenie tohto národa prešlo podľa nej na kresťanstvo. Na druhej strane Cirkev súhlasila s opätovným zapojením židovstva do ekonómie spásy. Podľa toho mali byť Židia prítomní v kresťanskej spoločnosti, hoci aj ako podriadení a závislí. Takto to ikonograficky vyjadruje oslepená a vysilená postava ženy – synagógy. Za pápeža Gregora Veľkého6 na konci šiesteho storočia sa západná Cirkev definitívne rozhodla, že Židia majú byť prítomní v kresťanskej spoločnosti. Vo vtedajšom svete totiž vôbec nebolo isté, či v kresťanskej spoločnosti majú byť prítomní Židia, veď napokon tam nemali miesto ani heretici, ani mohamedáni. (Vo svete, ktorý sa zakladal na náboženskej uniformite sa teda nepočítalo s nijakými odlišnosťami s výnimkou židovskej)

Zaiste, táto takpovediac tolerovaná prítomnosť Židov v lone kresťanskej spoločnosti priniesla aj mnohé utrpenie a prenasledovania. Osobitne počnúc križiackymi výpravami, keď si mnohí želali oslobodiť Svätú zem od neveriacich. Vtedy sa veľa kresťanov postavilo proti Židom, na ktorých sa dívali ako na nevercov uprostred kresťanského sveta, a to aj napriek tomu, že v tých časoch sa už aj pápeži nie raz vyslovili proti týmto perzekúciám.7

Hoci bol tlak na Židov už vtedy dosť silný, predsa treba povedať, že celé prvé tisícročie až do začiatku Križiackych výprav sa nevyskytoval reálny tlak kresťanov na Židov s cieľom obrátiť ich. Ten sa začal až s prenasledovaním v nemeckom Porýni a vyvolali ho okrajové skupiny križiakov.

V roku 1267 pápež Klement IV. vo svojej bule Turbato Corde dáva pod právomoc inkvizície Židov obrátených na kresťanov, ktorí sa pokúsili vrátiť k náboženstvu svojich otcov, a rovnako aj tých, čo im pomáhali, aby sa mohli vrátiť k židovstvu.8 V tom istom čase sa objavil aj problém označovania Židov, ktoré malo pomôcť rozlišovať medzi Židmi a kresťanmi. Tak sa malo zabrániť promiskuite medzi kresťanmi a Židmi. Počnúc trinástym (13.) storočím sa začal vyvíjať odpor proti hebrejským knihám, zvlášť proti Talmudu. 9 Spočiatku podliehal Talmud iba cirkevnej cenzúre, ale neskôr ho pápeži na území Pápežského štátu10 úplne zakázali. V polovici šesťnásteho (16.) storočia boli židovské komunity už iba v niektorých európskych regiónoch. V trinástom (13.) storočí boli Židia vyhnaní z Anglicka, v štrnástom (14.) storočí z Francúzska a v pätnástom (15) storočí zo Španielska. V šestnástom (16.) storočí sa tak nachádzali len v istej časti Talianska a v Nemecku. Ale aj odtiaľto boli zakrátko vyhnaní. V Nemecku ich vyhnali predovšetkým z luteránskych miest a v Taliansku z milánskeho regiónu.11 V tom istom období začínajú vznikať getá. Prvé bolo založené v Benátkach v roku 1516 a krátko nato v Ríme, v zmysle buly Pavla štvrtého IV. Cum nimis absurdum.12

V sedemnástom storočí sa svet zmenil a prítomnosť Židov sa zosilnila najprv vo východnej Európe a potom v Holandsku, Anglicku i vo Francúzsku. Postoj Cirkvi voči Židom však zostal rovnaký, ba s postupnou laicizáciou vonkajšieho sveta sa vzťah Cirkvi k Židom zhoršil.

V devätnástom storočí sa v dôsledku procesu emancipácie stali Židia v mnohých krajinách plnoprávnymi občanmi. Cirkev však považovala rovnosť Židov naďalej za rúhačstvo. Takáto rovnosť totiž popierala podriadenosť Židov, ktorá mala byť podmienkou ich prítomnosti v spoločnosti (porov. Gregor Veľký). Uvedený postoj pretrvával až do Druhej svetovej vojny, až do obdobia shoa.

Napriek tomu nesmieme zabúdať na dobre známu skutočnosť, že mnohí kresťania bez váhania pomáhali Židom počas Druhej svetovej vojny. Mnoho laikov, ale aj konventy, kňazi, biskupi ba dokonca i samotný Vatikán sa usiloval poskytnúť Židom útočisko pred nacistickým prenasledovaním.

Po Shoa

Hneď po skončení vojny sa začala na neoficiálnej úrovni diskusia o prehodnotení postoja Cirkvi voči Židom. Nepriamo s tým začal pápež Ján dvadsiaty tretí (XXIII.), ktorého zvolili s tým úmyslom, že bude len akýmsi prechodným pápežom, pápežom „ad interim“. V skutočnosti sa Ján dvadsiaty tretí stal architektom prechodu Cirkvi a nepriamo i premeny sveta. Práve počas jeho pontifikátu prežívala Cirkev v okolnostiach, ktoré môžeme označiť ako „ad interim“, prechod. Jednou zo základných zmien , ktoré podnietil pápež Ján dvadsiaty tretí bol práve počiatok nových vzťahov medzi kresťanmi a židmi. Na Veľký piatok roku 1959 zrušil v liturgii formuláciu, kde sa hovorilo o „zákerných Židoch“. Bol to už celkom nový postoj, na aký ľudia ešte neboli zvyknutí po dlhých stáročiach, počas ktorých sa vzťahy medzi Židmi a kresťanmi vyznačovali všetkým iným, len nie bratstvom a priateľstvom.

Počas Druhého vatikánskeho koncilu považovali cirkevní otcovia za potrebné prehodnotiť postoj Cirkvi voči judaizmu. Po dlhej diskusii, ktorá trvala mnoho mesiacov, bol v októbri 1965 odhlasovaný dokument o dialógu s nekresťanskými náboženstvami nazvaný „Nostra Aetate“. Dokument sa v skutočnosti sústreďuje z veľkej časti na dialóg s judaizmom. Cirkev v ňom dokázala opraviť mnohé svoje teologické pohľady na židovský ľud. Okrem iného sa tu hovorí: „Kristova Cirkev skutočne uznáva, že počiatky jej viery a jej vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným spasiteľným plánom Božím. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu, a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom tohto ľudu, ktorý Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve uznal za hodný toho, aby s ním uzavrel starú zmluvu. A rovnako nemôže zabudnúť, že sa živí z koreňov tej šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti olivy planej, to jest pohania. (Rim 11, 17 – 24). Cirkev skutočne verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril Židov s pohanmi skrze kríž , a tak z dvoch urobil jedno v sebe (Porov. Efez 2, 4 – 16). K tomu dodáva aj Dokument o Cirkvi Lumen Gentium (Svetlo národov): „Židia vo veľkej väčšine neprijali evanjeliá, ba mnohí sa postavili proti ich šíreniu. Predsa však, podľa apoštola, zostávajú Židia z milosti otcov drahým Božím ľudom a dary a povolanie, ktoré dostali, sú neodvolateľné. S prorokmi a so samotným apoštolom očakáva Cirkev ten deň, ktorý pozná jedine Boh, kedy všetky národy budú volať pánovi jednohlasne a budú mu slúžiť všetci pod tým istým jarmom / zákonom“13. Cirkev, ako hovorí Nostra Aetate, „odsudzuje každé prenasledovanie (proti komukoľvek, pamätajúc na spoločné dedičstvo so Židmi a podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami) vyslovuje svoje poľutovanie nad (nenávisťou, prenasledovaniami a) prejavmi antisemitizmu (, kedykoľve k sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany proti Židom.)“14 Tieto oficiálne prejavy nesú so sebou dôsledky teologického rázu, ktoré sa dotýkajú samotných základov katolíckej teológie.

Zdá sa, že osobitne naše zaobchádzanie so Starým zákonom, so Zákonom hebrejského ľudu, sa musí zmeniť. Už viac nemožno povedať spolu s Friedrichom Schleiermacherom, že 15 „Judaizmus je už dlho mŕtvym náboženstvom.“.16. Zaiste, pre kresťana je Starý zákon prehistóriou, ale nie mŕtvou, ako to povedal Schleiermacher. Práve naopak, Starý zákon je účinný, t.j. má pre nás zmysel, je pre nás účinný. Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí, že stály prísľub spásy a vykúpenia sa viaže na Ježiša Krista, a platí najprv pre Židov a potom pre pohanov. (Rim 1, 16). Podľa Pavla je Kristus mesiášom pre Izrael a pohania majú účasť na spáse skrze Jeho (Kristovo) tajomstvo (Rim 1,3; 9, 5; 15, 8). Nie všetci Židia však chceli prijať Ježiša Nazaretského ako Krista. Pavol hovorí o „porosis“, o zatvrdlivosti, ktorá však nesúvisí s nejakou osobnou vinou, a to je, myslím, dôležité pripomenúť. Táto zatvrdlivosť- porosis má podľa Pavla spásny význam. „Boh totiž všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval“ (Rim 11,32). V tom istom liste Rimanom Pavol tvrdí, že porosis - zatvrdlivosť bude pôsobiť na ľudí dovtedy, „kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael“ (Rim 11, 25-26). Z kresťanského hľadiska by sme mohli povedať, že porosis, zatvrdlivosť Izraela nie je zavinená natoľko Izraelom, ale súvisí skôr s našou ochotou uveriť v Ježiša Krista. Ešte výstižnejšie sa dá povedať, že židovský ľud, ktorý zostáva uzavretý vo svojej zatvrdlivosti, v skutočnosti trpí, lebo sa mu nedostalo od Boha milosti preto, aby sme my, pohanské národy, úplne patrili Božiemu Synovi, Ježišovi Nazaretskému, narodenému zo ženy, narodenému pod zákonom, synovi židovského národa. Porosis sa tak stáva nástrojom uskutočnenia spásy. Je to tajomstvo, ktoré pozná jedine Boh, je to tajomstvo jeho vernosti k Zmluve, v ktorom sa ukrýva spôsob, ako sa cesta väčšiny Židov stane cestou spásy.17

Pavol vo svojom liste Rimanom používa známy obraz: „Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň ale koreň teba.“ (Rim 11, 17-18). Z Pavlovho obrazu je zrejmé, že Cirkev je nevyhnutne Cirkvou Židov a pohanov. Ak v Kristovi už niet rozdelenia medzi Židmi a pohanmi, ako to hovorí Pavol, potom Cirkev musí prijať Židov, ktorí patria k súčasnému Božiemu ľudu v dôsledku prehistorických udalostí.

Cirkev Židov a pohanov sa zrodila z Ježišovej smrti na kríži. Na kríži Boh ukázal svoju bezpodmienečnú lásku k svojmu židovskému ľudu, napriek tomu, že mu tento ľud odporoval. V Ježišovej smrti sme boli my pohaniam, to jest kresťania pokrstení, a preto sme aj v jeho smrti naštepení na dobrý olivovník. A v nepreniknuteľnej temnote Kristovej smrti a v jeho tmavej noci sa zjavila spása jeho jediného ľudu, židovského a kresťanského. V nepreniknuteľnej tme sa Židia a kresťania nájdu tajomným a prekvapivým spôsobom. V shoa, v tej temnej hrôze koncentračných táborov, kde Elie Wiesel povedal. že Boh zomrel v Osvienčime,19 v holokauste židovského ľudu, v tú hlbokú noc, ktorá je podľa židovskej viery počiatkom nových dní20, začalo kresťanstvo uvažovať o svojej identite divej ratolesti zaštepenej na dobrom olivovníku.

Obraz dvoch vyzvedačov

Spomínali sme obraz v stredovekých katedrálach, na ktorom je na jednej strane zobrazená vysilená žena s páskou na očiach, symbolizujúca synagógu a na druhej strane je symbol Cirkvi, vyjadrený víťaznou postavou ženy, ktorá sa dvíha do výšky, aby naznačila svoje víťazstvo na synagógou. V Cirkvi však jestvuje aj iný obraz (naznačujúci tento vzťah).

Obraz, o ktorom by som vám chcel hovoriť, opisuje Bruno Forte, jeden z najväčších katolíckych teológov.21 Je uvedený v knihe Numeri a opisuje dvoch vyzvedačov, vracajúcich sa z Kanaánu, ako nesú spolu tyč, z ktorej visí ratolesť so strapcom hrozna. „Tak došli až do údolia Eskol. Tu odrezali ratolesť s hroznovým strapcom, ktorý museli niesť dvaja muži na tyči.“ (Num 13, 23). Cirkevní otcovia videli v tyči, ktorú niesli vyzvedači kríž, na ktorom visí Kristus, zatiaľčo dvaja nosiči, spojení a zároveň oddelení tyčou, boli podľa nich obrazom Izraela a Cirkvi.22 Forte to komentuje takto: „Keďže vyzvedači kráčajú jeden za druhým, ten, ktorý ide prvý, pozerá iba pred seba, a tak je obrazom Izraela, národa, ktorý má nádej a očakáva prichádzajúce nové veci, ktoré sa majú udiať skrze Božie prisľúbenie. Druhý vyzvedač vidí toho, ktorý ide pred ním a sleduje horizont cez strapec zavesený na dreve. Druhý vyzvedač tak stvárňuje Cirkev, ktorá má v Kristovi (strapec na dreve) kľúč k pochopeniu starovekého Izraela a k pochopeniu prisľúbenia, ktoré bolo dané otcom. Obraz síce poukazuje na rozdiely medzi vyzvedačmi, súčasne však je potvrdením kontinuity, jestvujúcej medzi dvoma národmi, a to nielen prostredníctvom jedinej spoločnej ratolesti, ktorú obidvaja nesú, ale aj vďaka spoločnému horizontu, na ktorý upierajú svoj pohľad“.23

Obaja vyzvedači, Cirkev aj Izrael, hľadia na horizont pred sebou a usilujú sa stretnúť so svojím Bohom.

Forte sa dotýka ešte jedného problému, ktorý má podstatný význam pre našu úvahu. Hovorí totiž o Zmluve. Máme teda dve zmluvy? Starú zmluvu a novú zmluvu? Alebo by bolo lepšie hovoriť len o jednej zmluve? Forte si kladie otázku: „Jestvuje teda jediná zmluva, z ktorej sa rodí jediný Boží ľud v dejinách?, ako to tvrdia niektorí teológovia“24 V prospech tohto názoru možno povedať, že udalosť Krista, z ktorej sa zrodila Cirkev nepredstavuje rozdelenie, ale prehĺbenie a rozšírenie, vďaka ktorému sa stretnutie s Bohom Abrahámovým, Izákovým a Jakubovým stáva prístupným pre všetky národy, ako to predpovedal prorok Izaiáš a žalmy. Rozdelenie medzi Cirkvou a Izraelom potom neodzrkadľuje božiu vôľu. Obaja, Cirkev aj Izrael by mali pokračovať v napĺňaní svojej úlohy vo vzájomnom spoločenstve v mene jedného plánu spásy celého sveta. Izrael by mal byť koreňom, vytrvalým svedkom tajomstva vyvolenia, ktoré rozdeľuje i posväcuje. A Cirkev by mala byť stromom, ktorého konáre sa naťahujú vo vetre a na slnku v širokom časopriestore.

Forte však nesúhlasí s týmto pohľadom.25 Takéto chápanie podľa talianskeho teológa nedokáže primerane vysvetliť novosť, ktorá Cirkev a Izrael rozdeľuje a tým zároveň spája. A ďalej, vo vzťahu (Cirkvi a Izraela) nemožno nevidieť istý časový nesúlad: „To, čo židovstvo umiestnilo neodvolateľne na koniec dejín ako okamih, v ktorom vyvrcholia všetky udalosti“ (máme na mysli zjavenie Mesiáša na tomto svete), „to sa už v kresťanstve uskutočnilo príchodom Ježiša a stalo sa centrom dejín.“

Obraz našich dvoch vyzvedačov to dobre vysvetľuje. Izrael prežíva „už“ (čiže naplnenie) svojej viery v zmluve, ktorú Boh uzavrel s Otcami a ono „ešte nie“ prežíva v nádeji, že nastane univerzálny shalom (pokoj), prameniaci v Bohu. V Cirkvi sa ono „už“ uskutočnilo príchodom Ježiša Krista, v jeho veľkonočnom tajomstve, ktoré sa v plnej a definitívnej miere zavŕši vo chvíli, keď Kristovi bude všetko podrobené a on odovzdá všetko Otcovi. Vtedy bude Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 28).

Vráťme sa teda k nášmu obrazu: Prvý vyzvedač hľadí dopredu, na priestor, na vesmír, vo vedomí Zmluvy, uzavretej s Otcami. Druhý vyzvedač sa pozerá na Krista, zaveseného na dreve a za Kristom vidí prvého vyzvedača - symbol židovského národa. Pozerá teda na Krista, ktorý pochádza zo židovského národa a Kristus sa pre neho stáva kľúčom k nazeraniu na svet a na obzor. Dva národy, Židia a kresťania očakávajú Prisľúbenú zem, nové nebesia a novú zem, každý však z inej perspektívy. Teológ Thoma o tom hovorí: „Kresťanstvo je zvláštnym spôsobom otvorené voči židovstvu. Cirkev je s ním spojená jedinečným príbuzenským putom. .. Kresťania musia preto venovať pozornosť Židom a židovstvu a brať ho vážne aj s jeho samostatnosťou a blízkosťou ku kresťanstvu. Kresťania musia počúvať, čakať a veriť... Aj židovstvo je otvoreným spoločenstvom. Je mu to vlastné už od starozákonných čias... Pre kresťanstvo, ako aj pre židovstvo platí, že ich otvorenosť je nasmerovaná zásadne na budúcnosť“.

Dva národy, tak ako dvaja vyzvedači, budú musieť kráčať spolu v procese zmierenia, vždy ,,,,. až do času, kedy na konci vekov splynú do jedného národa. Pre kresťanov bude ten čas ovocím zmierenia, uskutočneného skrze Mesiášovo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. On je tým vyzdvihnutým znamením pre všetky národy na univerzálnej púti do nebeského Jeruzalema.

Prednáška odznela 29.októbra 2006 v Pastoračnom dome Quo vadis v Bratislave

Autor Mons. Bert van MEGEN je katolícky kňaz a radca na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave