Moja cesta do Arménska sa začala pozvaním na medzinárodný seminár, za ktorý vďačím organizácii KAS. Išlo o moju prvú cestu mimo Európskej únie a bola to príležitosť, na ktorú som sa úprimne tešil, no zároveň v sebe niesla prirodzené obavy z neznámeho. Patrím však k ľuďom, ktorí radi vystupujú zo svojej komfortnej zóny, a práve preto bola táto ponuka pre mňa viac než lákavá.
Po vybavení všetkých potrebných dokumentov prišiel deň odchodu. Do Jerevanu som cestoval sám, no organizátori mali všetko zabezpečené a to myslím odvoz z letiska až na hotel. Hneď po prílete som však narazil na prvú komplikáciu: jazykovú bariéru. Angličtina bola na letisku často nepochopená a aj v prípadoch, keď jej miestni rozumeli, odpovedali prevažne po rusky. Treba však dodať, že moja angličtina po nočnom lete o tretej ráno pravdepodobne neznela úplne ideálne. Na hoteli sa však situácia výrazne zmenila. Personál ovládal angličtinu výborne a po oddychu som sa mohol naplno ponoriť do programu, ktorý sa začal spoločným obedom, kde sme sa ako účastníci zoznámili, a následne pokračoval odbornými prednáškami. Diskutovali sme o histórii Kaukazu, Arménska a Gruzínska, o miestnej kultúre, folklóre, ale aj o pojme kolonializmus a jeho prejavoch.
Neskôr dostali priestor samotní účastníci, ktorí prezentovali situáciu vo svojich krajinách, najmä v kontexte ruského vplyvu a kolonizačných prvkov. Spolu s kolegom z Česka sme predstavili Československo a následne som sa ja zameral na samostatné Slovensko, on na samostatné Česko.
Podvečer patril krátkej exkurzii v centre Jerevanu. Organizátori a pozvaní hostia nám priblížili históriu mesta, ktoré na mňa silno zapôsobilo svojou brutalistickou architektúrou a výrazným sovietskym odkazom. Hoci nejde o štýl, ktorý by mi bol blízky, Jerevanu dodáva osobitý charakter. Niet sa čomu čudovať, lebo najväčší rozmach mesto vraj zažilo práve počas sovietskeho obdobia, čo sa odrazilo aj na jeho brutalistickej podobe. Tradičných prvkov v hlavnom meste ostalo len málo. Večer sme strávili v reštaurácii, kde pokračovalo neformálne spoznávanie sa. Atmosféru dotváral arménsky spevák, ktorý spieval po rusky, zatiaľ čo miestni hostia oslavovali a zabávali sa. Práve tu som si prvýkrát výraznejšie uvedomil, ako často v Arménsku znie ruština a to niekedy dokonca viac než arménčina. Zatiaľ čo niektorým účastníkom z Gruzínska či Ukrajiny to bolo nepríjemné, iní si jednoducho užívali živú hudbu.
Druhý deň pokračoval prednáškami a diskusiami o spoločnosti a histórii južného Kaukazu. Následne sme sa presunuli k pamätníku obetí represívneho režimu. Prekvapilo ma, že o tomto mieste mnohí miestni ani nevedia a dokonca ani taxikári. Pamätník sa nachádza v centre mesta, na mieste s jednou z najkrajších vyhliadok, no jeho význam si pripomínajú najmä aktivisti a neziskové organizácie. Pre väčšinu obyvateľov ide len o priestor, okolo ktorého denne prechádzajú. Po ďalších paneloch sme navštívili tzv. „Soviet Club“ – malú kaviareň v retro štýle, ktorá pôsobila ako časová kapsula. Sovietské uniformy, odznaky, nábytok a dobové predmety vytvárali autentickú atmosféru minulosti. Odtiaľ sme pokračovali na večeru, opäť v duchu networkingu.
Posledný programový deň patril výletu do mesta Gyumri. Navštívili sme ruskú vojenskú základňu, ktorá je dodnes aktívna. Spočiatku som si myslel, že ide o opustený objekt, no rýchlo sa ukázalo, že na základni stále slúžia ruskí vojaci. Niektorí účastníci sa báli priblížiť, čo som dokázal pochopiť, no pre mňa to bola fascinujúca skúsenosť. Práve tam sa mi začala v hlave rodiť otázka: ako vnímajú prítomnosť ruských vojsk a Ruska samotní Arméni? Vadí im to, alebo je to pre nich stále prijateľné? Viditeľný ruský vplyv – v jazyku, architektúre aj vojakmi priamo v krajine – vo mne vyvolával pochybnosti. Hoci som sa pohyboval najmä medzi ľuďmi kritickými voči Rusku, zaujímal ma názor bežného obyvateľa.
Po návrate do Jerevanu a záverečnom večeri nasledovalo odovzdávanie certifikátov a hodnotiaca diskusia. Keďže môj let bol až nasledujúci deň, vybral som sa spolu s kolegami z Nemecka na výlet po Arménsku. Pani Lilit z KASu nám zabezpečila sprievodcu, ktorému som položil aj otázku, ktorá ma celý čas zamestnávala. Vysvetlil mi, že kedysi Arméni vnímali Rusko ako garanta bezpečnosti, no po konflikte s Azerbajdžanom sa tento pohľad výrazne zmenil. Mnohí dnes cítia sklamanie a hovoria o zrade. Protiruské nálady sú preto pomerne novým, no rastúcim trendom. Zároveň dodal, že Arménsko sa krok za krokom približuje k väčšej nezávislosti od ruského vplyvu.
Práve tento deň patril k mojim najsilnejším zážitkom. Videli sme autentické Arménsko – chrámy, kostoly, tradičné vinárstva, vidiek a nádhernú prírodu. Tento obraz krajiny bol v ostrom kontraste s brutalistickým Jerevanom. Arménsko som si zamiloval rovnako ako celý Kaukaz. Verím, že sa sem ešte vrátim. A raz by som rád navštívil aj Gruzínsko, ideálne spolu s opätovnou cestou do Arménska.
Štipendista Matúš Lukačka
