Esej Františka Mikloška

5. apríla 2017 prijal slovenský parlament ústavný zákon, ktorý zrušil tzv. Mečiarove amnestie. 31. mája 2017 Ústavný súd SR potvrdil, že zrušenie Mečiarových amnestií je právoplatné.

Amnestie sa týkali omilostenia všetkých činov, ktoré súviseli so zavlečením Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Michal Kováč mladší je synom vtedy úradujúceho prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky Michala Kováča. Zavlečenie jeho syna zorganizovala štátna informačná služba SIS ako akt zastrašovania a pomsty prezidentovi, ktorý sa postavil proti nedemokratickým praktikám vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Následne premiér Mečiar vyhlásil amnestie. K ich zrušeniu prišlo 21 rokov po zavlečení Michala Kováča mladšieho do Rakúska a 19 rokov po udelení týchto amnestií. Od roku 2000 išlo v parlamente o deviaty, konečne úspešný pokus o ich zrušenie. V tejto súvislosti treba povedať nasledovné:

- Slovensko je samostatnou republikou od 1.1.1993. V celých svojich dejinách malo svoj štát len v rokoch 1939 - 1945, počas druhej svetovej vojny. Slovensku a občanom Slovenska vládol teda vždy niekto z vonku. Skúsenosť vládnuť si na najvyšších miestach a niesť zodpovednosť za vládnutie bola teda vždy mimo mentálnu skúsenosť Slovákov. Ešte aj v roku 1945, obnovením Československa, z večera na ráno sa zo Slovenska, z porazenej krajiny, stala krajina víťazná. V novembri 1989, keď v Nežnej revolúcii padol v Československu komunizmus, v našej krajine sa politicky urobila hrubá čiara za minulosťou, aby sme sa po 40. rokoch komunizmu pokúsili začať odznovu. Teda až teraz, pri zrušení Mečiarových amnestií sa politici i občania Slovenska prvý krát úspešne pokúsili, vyrovnať sa so svojou minulosťou. Pre budovanie kolektívnej pamäti i politickej skúsenosti Slovenska to má obrovský význam.

- S touto snahou vyrovnať sa s vlastnou minulosťou súvisí ešte jedna dôležitá skutočnosť. Slováci sa naučili vo svojich, často nie ľahkých dejinách prežiť tak, že sa prispôsobili vonkajším okolnostiam. To prispôsobenie sa okolnostiam a tlakom bolo často len „naoko“, ale mocným to väčšinou stačilo, aby ľudí nechali v pokoji žiť. Teda táto skúsenosť nás naučila žiť pre prítomný okamžik, pre seba a najbližšie svoje okolie a otázky minulosti, alebo budúcnosti väčšieho celku ako rodina a najbližšie okolie, ich až tak netrápili. Za komunizmu občania Slovenska úplne stratili vzťah k svojmu štátu. Štát bol pre nich nepriateľom. Tým, že Slovenská republika vznikla 1.1.1993 bez referenda, tento odcudzený vzťah občanov k svojmu štátu zostal nezmenený. Dnes štát nepredstavujú komunisti, ale v očiach ľudí ho často predstavujú politici, ktorí myslia len na svoje záujmy. Ale úspešným zrušením Mečiarových amnestií sa tento vzťah občana k svojmu štátu obnovil. Občania vidia, že angažovať sa v prospech spravodlivosti má pre nich i štát význam.

- A ešte tretia skúsenosť a poučenie zo zrušenia Mečiarových amnestií. Už bolo povedané, že sa tak stalo po mnohých neúspešných pokusoch a rokoch. Vždy tu bola malá skupina politikov a občanov, ktorí túto spoločenskú traumu a nespravodlivosť pripomínali. Išlo najmä o politikov KDH a spomedzi novinárov treba vyzdvihnúť zásluhu Ľuby Lesnej, ktorá zločin zdokumentovala v knihe Únos prezidentovho syna alebo krátke dejiny Slovenskej informačnej služby (Partnerská organizácia KASu - IVO – pripravuje druhé doplnené vydanie). Ale vo svojom zápase boli títo ľudia osamelí. Až odrazu po dlhej dobe došlo v roku 2017 k spojeniu viacerých udalostí: zomrel bývalý prezident Michal Kováč, na jeho pohrebe sa súčasný prezident zasadil za zrušenie Mečiarových amnestií, aktuálne vznikol pôsobivý film „Únos“ o zavlečení Michala Kováča mladšieho do Rakúska, mimovládna organizácia Via Iuris zorganizovala petíciu za zrušenie Mečiarových amnestií, ktorú podpísalo v priebehu niekoľkých týždňov 85 000 ľudí a mienka voličov sa zmenila tak, že väčšina voličov každej strany si žiadala vyšetrenie tohto zavlečenia. Tak sa stalo, že odrazu väčšina politických strán zahlasovala v parlamente za tento ústavný zákon. Ukázalo sa, že ak niečo spôsobí v spoločnosti traumu, nie je to možné navždy „zamiesť pod koberec“, aby to upadlo navždy do zabudnutia. Je to v prvom rade odkaz pre súčasných politikov, ktorých sprevádzajú mnohé korupčné podozrenia a je to výzva a povzbudenie pre občanov, že zápasiť o tvár krajiny má význam a že pravda sa nakoniec vždy ukáže.

Na záver treba teda povedať, že pre mladé, demokratické Slovensko má zrušenie Mečiarových amnestií obrovský politický a spoločenský význam. Podstatné je, aby sa v tejto línii aj naďalej pokračovalo.

jún 2017

' ' Autor František Mikloško bol v období komunizmu známym kresťanským disidentom a jedným z organizátorov Sviečkovej manifestácie za občianske a náboženské slobody v marci 1988. Po Nežnej revolúcii, keď bolo Slovenskou ešte súčasťou Československej republiky, sa Mikloško stal prvým predsedom Slovenskej národnej rady (1990 – 1992). V parlamente pôsobil ako poslanec nepretržite dvadsať rokov, bol členom a významnou osobnosťou KDH.

František Mikloško je vynikajúcim znalcom novodobých slovenských dejín, o ktorých napísal viacero kníh. V minulom roku mu vyšla kniha Rozhovory o dobe a ľuďoch, v ktorej sa podrobne venuje slovenskej politike a spoločnosti v 20. a 21. storočí.' '